Starenka

Krehká osoba v sivom kabáte
už nevidí keď na ňu z vlaku mladosti mávate
roztrasená zo zimy a vyhasnutej sviece pokoja
netušila že tie plamene tak rýchlo dohoria.

Zvráskavené popolavé rána
viera v nádej sa zdá byť márna

Pozerám na ňu cez priesvitnú závoru
a v očiach ma pália ľadové slzy
Každá ryha v jej tvári ma bolestivo mrzí

Cítim že každučká jej rana sa ma
osobne dotýka,
zo strachu, že aj so mnou si raz staroba potyká?
Z clivoty nad životom,ktorý nedáva druhé "áno?"
Z nenávratnosti večera na žiarivé ráno?
Z toho, že každou vráskou sa stráca v očiach jas?
Že posledným nepremožiteľným súperom je ČAS?

Chcela som jej dať svoj kabát.
Kabát mladých rokov
nech ju zahreje
a možno sa posledný krát usmeje...
Nech zohreje jej fľakaté doudierané dlane
a pochopí že aj keď sme na vzdialených brehoch
srdcom stojím na jej strane.

MODLÍM SA K BOHU,

nech jej pošle cez anjelov na zem ešte posledný slnečný deň

a potom jej naveky zatvorí oči,

a začne žiť svoj sen...