Staroba.

Obrázok v zlatom rámiku,
asi stará spomienka,
leží zapadnutá prachom.
V rukách stíska bábiku,
a jedna zatúlaná myšlienka,
súdená večným strachom,
pretína tichú nočnú pieseň.
Akoby hľadala stratený sen,
alebo v srdci novú vášeň.
A pritom ju súži tieseň,
ked´ sa zobúdza biely deň,
ako nikdy nepísaná báseň.
Pretože nad ňou zvíťazil čas,
rozpadnutý na krátke chvíle,
pohlcujúce slabosť dlhých rokov.
A už len vnútorný hlas,
strácajúc na svojej sile,
pripomína tých stotisíc prejdených krokov.