Keď kameň prehovorí

Ak by kamene mohli hovoriť..
spievali by ódu na lásku a krásu života
Šeptali by spolu s vetrom,
že nič nie je obyčajné, ani všedné
A na žiadne potom sa už žreb nedáva

Ak by kamene mohli plakať...
bol by počuť povzdych a nárek.
Nárek z každého zmareného a premárneného bytia
Plakali by a nie len tie,
z ktorých boli vytesané pomníky utrpenia.
Nie len tie, ktoré stoja kôli demonovi moci
a slz nie jedného pokolenia

Ak by sa mohli smiať....
smiali by sa pri každom východe slnka.
Smiali by sa vždy, keď kvet rozkvitá
a smiali by sa štastím, pri každom vľúdnom slove človeka
Smiali by sa s úžasu, že sa môžu smiať

Ak by kamene ožili.....
Spievali by, smiali sa aj plakali
Bez hľadania, púte svetom,
tisícoch zbytočných otázok,
vedeli by o tajomstve vesmíru.
Pod jasným, aj zamračeným nebom
by bol ich príbytok.
Bez nôh a krokov
uprostred jasnej noci, aj dúhového dňa.
Vedeli by to, čo každý hľadá,
ale málo kto tuší -
Zmysel života.