Nik sa ma nepýta

 

I.

Slnko pred odchodom pozažínalo prvé hviezdy

a na údolie sa vznáša podvečer. Začína sa nový deň.

Tiamat spoza hôr vyfúkla z nozdier chladný dym,

vlhký ako ruka nervózneho milenca šmátrajúca po zakázaných miestach,

a teraz sa v zložitých kúdoloch kĺže a padá po svahoch.

 

Hmla už halí viadukt týčiaci sa nad mestom,

iba stĺpy obopínajú cestu sťa nohy kamenného obra

vyberajúceho mýto od každého,

kto chce navždy opustiť toto miesto.

A rovnako,

ako slnko, ktoré ráno vyjde nad panelákmi,

aj človek, i keď sa snaží nevracať sa,

vždy napokon zablúdi späť.

 

Pri každom úteku platí časťou svojich snov,

spomienkami, ktoré sa vynárajú zo zákutí mozgu,

smútkom za tými, čo nosil v srdci a zostali stratení v čase.

Napriek tomu sa vracia, neochotne, ale neustále,

hľadá niť, ktorá ho zväzuje s tým, čo je.

 

II.

Ariadna, čo si to dala pútnikovi.

Klbko kotúľajúce sa povedľa jeho krokov,

ich vedie iba na stráň medzi rokmi ponakláňané kamene,

označené neznámymi a nezrozumiteľnými menami.

Vitajte, predkovia.

Vy, práchnivejúci v tejto kamenistej pôde,

i vy, ktorí sa ešte stále vznášate v atmosfére.

Vaše životy aj vaše smrte menia stráne na úrodné miesta,

kde by sa darilo modrým šťavnatým slivkám,

z ktorých lekvár bude sladký ako vášeň, čo ste nosili v sebe,

a trpký ako údel, ktorým vás obdaril svet.

  

III.

Hmla postupuje dolu údolím,

zahryzáva sa do prvých domov, obtáča lampy,

ich svetlo temnie spolu so svetlom večera

a impresionistickí chodci náhle hľadajú cesty,

ktorými už išli stovky ráz.

 

Za múrmi lokálov s pútačmi farebnejšími

ako deva čakajúca na zákazníka,

stretajú sa vykladači snov, zaklínači kohútov,

tí divní filozofi, čo za pohár vína rozumejú vesmíru,

rozmarní študenti, cynickí, no predsa tak citliví a draví,

stroskotanci s jazvami nezmazateľne vrytými do očí.

Hraj, hudba! Nech zlatistá tekutina vyrobená v pote tváre

rozžiari sa v sebe skrytou energiou

a, ako bozk dievčiny na čakajúce líce poteší obdarovaného,

zahreje každé hrdlo nedočkavca.

 

V prázdnych izbách sedia vdovy a spomínajú

na svojich nežných mužov.

Za múrmi domov nežní muži milujú svoje ženy,

hádajú sa s nimi, bijú ich.

 

IV.

Keď hmla usadí sa v meste

človek iba tuší, kde ešte je územie patriace ľuďom

a kde sa už temnie hustý les voňajúci živicou, hubami a zemou.

Tam staré stromy, ochkajúce pod ťarchou machu,

obkolesujú miesto, ktorému sa všetci snažia vyhnúť.

 

Diablova diera, hlboká, až sa zdá bezodná,

dávni rubači v nej hľadali drahý kov

či iba ťažili kameň pod koľajnice,

ukrýva temné príbehy vysnívané neznámymi básnikmi

a šepkané v kruhu do praskotu ohňa.

 

Lida zvláštne krásna svojou pehavou tvárou obrúbenou šedivými vlasmi,

červenovlasá Mária nevinne sa smejúca lacným lichôtkam,

útla Anna s čiernymi vlasmi pod pás a jamkami v lícach,

Jana, o jej náruživých bozkoch sníval nejeden a nejeden ich dostal,

a mnohé ďalšie, ktorých mená už prikryli vrstvy jesenného lístia.

 

Koľko vás bolo, nebesá, čo podľahli ste letnému zvodcovi?

 

Ak sem náhodou zablúdiš, postoj a počúvaj, človeče,

duše mladých žien za veterných dní

so vzlykotom padajú po stenách a hľadajú

svoje mŕtve telá v labyrinte na dne diery.

 

V.

Ubiehajúca noc tíši vášne aj smútky,

milenci pokojne dokonali svoje dielo

a skôr než sa ranný kohút strhne zo sna a zakikiríka,

než vypravia sa ľudia otvárať obchody,

skôr ako sa rozprúdia ulice denným ruchom

a chodníky zaplnia mladé matky s kočíkmi,

má ticho a tma ešte niekoľko hodín.

Mesto spí...

 

VI.

Nik sa ma nepýta,

tak môžem spomaliť svoj krok

a zvoľniť tempo reči.

 

Nahý si ľahnem na zem,

nechám sa tetovať hmlou

a ticho splyniem s prachom v odtlačkoch nôh

tých,

ktorí tadeto nikdy nešli.