III. Čas vytia

narážam na realitu ako sýkorky

na presklené čelo nákupného centra

sklá praskajú ani bubliny z mydlovej vody

a v pomalých špirálach klesajú na kamennú dlažbu

medzi postrácané slzy

mnémé

povedala si nezhasínaj nemám rada tmu

a ja som nezhasol aby som nevidel samotu v tvojich očiach

milovali sme sa na podlahe

nestálo to za veľa aj keď si mi vydala celé telo

telo

keď som chcel viac povedali zhasni

tak som vypol oblohu

cítil som ako každým prestupuje hrôza

stáli sme na okraji nebytia

jeden po druhom odchádzali so smutným úškľabkom na tvári

neveriac že koniec je tak blízko

urputne zahryznutý do šijí

poznali bláznivú sladkosť bytia

a zdala sa príliš málo sladká

dal som každému ochutnať omamnú horkosť

smrť ktorú stretnú iba raz za existenciu

no nechutila im

čas zašil ústa nárekom

keď ich krv mrzla v chlade vzdialených hviezd

a ako jemné vločky nikdy neznovuzrodeného fénixa

poletovala vo vetre

prišiel čas strihať krídla anjelom