I. Najdôležitejší je odstup

kráčam po miestach

kde dostávam mená od tých

čo ma spomínajú vo svojich každodenných prosbách k bohom

keď plačú za mŕtvymi a nenarodenými

preklínajú ma 

dievča

čo nieslo tanier so skoro zjedeným obedom

sa usmialo a podalo mi olúpaný obal z vyprážaného rezňa

pozeral som naň kým nezmizlo za obzorom

na kvapky krvi jej predčasného ženstva

sa vrhli čierne mravce

starec

opatrne posúvajúci pochromované chodítko

dráždivo voňajúci chronickou inkontinenciou

v bezzubých ústach omieľal mentolový cukrík s eukalyptovým olejom

než vrástol do ostňov ružového kra

odtrhol som preňho jeden biely kvet

vojak

ktorý strážil vchod do tunela kričal na mňa dýchaj neumieraj

zahral som les fleurs du mal na hlavni jeho zbrane

v blúze mal oceľou rozdriapaný obrázok ženy s dieťaťom v náručí

plakala keď som rozprával o smutnom údele sirôt

čo si z detstva nemôžu pamätať ani jedného z rodičov

rodina

sedeli natlačení na gauči ako figúrky vo vianočnej kolekcii

v rukách rôznofarebné balíčky na narodeninovej torte plápolali sviečky

nie všetky darčeky som rozbalil

aj keď ma vzrušovalo tajomstvo skrývajúce sa vo vnútri

dym z horiaceho tuku štípal v očiach až mi vyhŕkli slzy

preklínajú ma

ty

zaboril som hlavu do tvojho rozkroku

chutila si ako silné horké espresso

cítim tú chuť vždy keď si obtriem jazykom podnebie

nebolo to nemé milovanie

prosila si o nežné slová

tak som mlčal kým si nemlčala aj ty

preklínaš ma

klamem

nemá mi kto dať meno

iba pamäť sa prebudila zo zlého sna

v nej obrazy ktoré premietam na bláznivú oblohu

keď sa mesiac schováva medzi koreňmi stromov

a polohlasne breše na vlky pobehujúce dokola

je také ľahké šliapať po nechcených kostiach

svojho života