Posol z temnôt

Už o chvíľu pustím kvety
klíči vo mne semeno zla
parostroj v nekľudných nozdrách
a z tej pary rohy kozla

s očami čo na kontrolu
svietia ľuďom do oblokov
do červena farbia temnú
myseľ zbavenú od okov

v rytme rezov plačú krky
zahalené do obliečky
vlasy prilepené krvou
tancujú v dotyku sviečky

po stenách sa škriabe k stropu
pachuť mäsa z dier po noži
neusvedčia temnú myseľ
odtlačky na jemnej koži

pohladiť s nežnosťou vraha
a uchovať miestu váhu
pre horký chlieb obhliadača
čo vyjde aj z tvojho prahu

nenájde však zhodu mena
vedľa tela s logom smrti
pokrstenom spŕškou iskier
ako keď vlak kosti drtí

na čepeli s jasnou hlavou
napichnutá je predstava
že tak ako končí báseň
aj tvoje telo dohráva