Deň čo deň

Začína odpočet

budík zo mňa
cisárskym rezom
vybera ráno
poznačené gigantizmom
a krátkou životnosťou

no neplačem nechty
zaryté času do zadku

aj tak sa mi behom dňa
minú žetóny
nazbierané v noci
v kokpite
neúnavnej postele
a opäť sa vydám
na zber
do krajiny kde je povolené
všetko ostatné


ani nevnímam dych
a autopilota krokov
vždy o pár milimetrov ďalej
ako nos

hlavu mám
tvrdšiu ako mozog
a ruky kĺzkejšie
ako akékoľvek srdce
hnijúce
v útrobách neženských
žien

no slnku je podozrivé
že žijem

svieti mi do života
ako neúnavný vyšetrovateľ
a dozerá
aby som natiahol do nosa
celý deň
ako ľahkú záclonu
a do očí mi sype
štrk
až mi slnečné okuliare
prerezávajú hlavu na polovicu
ako žemľu
z ktorej vyteká jazyk
a sypú kusy starých
mozgov


som v hrsti
textilu
a musím stihnúť
nakaziť svojou prítomnosťou
všetky autobusy
električky
eskalátory
lavičky
parky
obchody
oči
facky
nadávky
a sklamania
víťazov
ako pohlavná choroba
vo zväzku tisícov tiel
lezúcich po sebe
ako prsty
vo vlasoch Medúzy


kráčam
s pracovným pohľadom
na rukoväti noža
a tieň má strach
následovať moje pohyby
keď rozsekávam vzduch
smerom napred
ako Titanic

našťastie je leto
a všetky kvapky potu
odkopávam
ako písmená
prihrubej knihy
ktorej sa nechcem vzdať

už mi letí bublina

čau