Nemám rád ľudí II.

Systematicky vyhladzujem
vrásky čias minulých
ako uvedomelý miešanec
človeka
a prítomnosti

deportovaný
do budúcnosti
aj naďalej vo svojom vreci
z vlastnej kože

sadla mi
ako koruna z pochybností
sterilizovať úplne všetko

nemotornú spomienku

úplne malú

nevinnú

ako žiletka
na dne nákupného košíka
čakajúca na svoju interpretáciu
zmierenia sa s realitou

zatial sa nechystám
oholiť sa
zo života
no pre istotu
mám najatého právnika
na posmrtné sklamanie
v podobe granátu
do truhly

milujem nestretnutia
so sterilným svedomím
násilne sa usmievajúcich
obchodníkov s nudou

unudili aj smrť
a žijú až príliš dlho

naprataní vo výťahoch
kde chcem mať slovo
len ja

ja som zvolil poschodie
a číslam na dverách rozumiem viac
ako guru
z peria a kostí

násilné úsmevy

ako bumerangy
pod fajnovými nosmi
s rozsvietenými dutinami

vracajú sa
s celými hlavami
ako jeden obrovský nesúhlas
s neznámom

ale do vlastnej zložky
nenazrie nikto
ani ako duch
pri identifikácii mrtvoly
uloženej v šuflíku
ako starý časopis
v nemodernom písacom stole
opustenej kancelárie

len nesranie
nás zachráni
od zasypania hlinou
v sebaklame
že sme zasadené semeno
do úrodnej pôdy
pre ďalší život

ale hlina je podobná
hovnu
a srdce je riť
so sračkou na kraji

mozog
použitá žuvačka
bez chuti

čas sú čeľuste
mäsožravca na love
tesne po zime

každý si vyberie sám
mrtvolný zápach
parfému ambícií
ostať živším
ako definícia
človeka

nikto však neoklame
to
čo nemá rozum
a čas má srdce
z kameňa

aj keď hodiny
olizujú vždy dva
jazyky
ako lízatko
v ruke dievčatka
zamknutého v pivnici
starým úchylákom


ale je skvelý pocit žiť
medzi hlavami
z polystyrénu
čo sa plaví v zakalenom potoku
spolu s nánosmi bahna
a starými loďkami
z orechových škrupín

konštruktéri
z nich už vyrástli
a tiež už majú hlavy
z polystyrénu
a životy definitívne
ako nasiaknutý molitan

oťažieť
ako zabudnuté poprsie
neúspešných kuriev
je plán
a nie som proti

nechcem vynikať

stačí mi len dostatok
čísel vo výťahu
smerom nahor