Medzi prácou a posteľou

Akoby sa mi klaňali
boľavé nohy

stále ochotné znášať
údery podrážok
do podlahy
unavenej gravitáciou

nevzdorujem

pravidelne návštevujem
svoj život
keď si odbehnem
od myšlienok
zavŕtaných
pod vlasmi
ako nátačky
z vnútornej strany
lebky


nevládzem

každý deň
akoby mal
bradavky
a usilovne z neho sajem
sekundy
preosievané v práci
ako príliš vlhký
piesok

krvavými rukami
si škriabem viečka
až cítim tvrdosť
temena

ani som nepostrehol
mozog


ženiem sa
pod taktovkou vodiča autobusu
bližšie k cieľu
urobiť zo seba prílohu
k posteľnému menu
a snáď nikomu
nestečiem po brade
ako náraz do chodníka
koženou
koncovkou tváre


vystupujem

nohy už neberú
ani hotovosť
a sú prepnuté
na jednosmerku

ešte chvíľu
a odpočet bude mať
zmysel

vo vyzutí
zverákov
ktoré sľubovali
šprint
a v obsadení
ovládacích tlačidiel
predlženej ruky

len nech nevypadne obraz

aj keď pomaly sám vypadávam
z ponožiek
do perín
a trčím z postele
vyplazený
ako jazyk šialenej kravy
ktorej na to ešte neprišli


ešte vnímam
telefóny
kloktajúce zastaralé vyzváňacie tóny
ako keď unavený robotník
narýchlo absolvuje ústnu hygienu
pivom

audiotextové súťaže
sú stále plné
kuriev
zmaľovaných
ako pri aktívnom
domácom násilí
a stále niekto volá

ja zatiaľ ohováram
vlastné telo
až príliš autenticky
ukryté pod kožou

keby ma niekto hľadal
tak som tam

vo vlastnej koži
kvitnúcej vlasmi


štetinami prstov
nastavujem toreádora
ktorý prebodne môj spánok
vo chvíli nespútanosti kopýt
chrápajúcich do rána
so žiariacou piškótou
lezúcou z horizontu

so srsťou lúčov
okolo kloaky

ale ešte je čas

nahliadnem do snov
a budem tam
kým sa mi bude venovať
noc


je to tak


žijem naposledy
pretože až zajtra
je deň