Ľudomil

Nafúkol som si vlastný
balón zemegule
a vdychujem svoj svet
ako hélium
aj keď mi nemení hlas

všetko má svoje miesto
pomenovanie
alebo nadávku

kurvy a hajzli sa bijú
hrdo do pŕs
že to nie sú oni
no tie údery znejú ako kopance
do plastových vedier
plných sračiek


všade smrdia hovná
ktorým ešte nebol čas
zlámať kosti
a vyliať krv
nech ukáže svoju
hnedú farbu
hodnú kanálovej zmesi

a som sám

srdce som vypustil
do stratosféry
ako lampión šťastia
s prianim rozumu
aby sa už nevrátilo

nech ho ozobú vrany

rozsekajú vrtule lietadiel

prepichne brada
alebo čelo mesaca

rozpustí tma
ako šumivú tabletu
na ktorú som alergický


odkedy nehrejem
ako poučky o ľudskosti
nepotrebujem inhalátor
očakávaní
vysvetlení
nádejí

a ostatných nechávam na kope
v obrovskej vagíne
ktorá dokáže pohltiť
všetkých

v tom je výhoda nenávisti

je elastická