Asfaltové myšlienky

Kým stojím na červenej
chce sa mi dážď dostať do mozgu
no moja hlava nie je kabriolet
s odnímateľným temenom
a tak klope krehkými klbami
na kapotu
nech ho pustím dnu

márne

stierače gumeným jazykom
z čela olizujú pot
zmiešaný s pieskom zo Sahary
a cez rozmazané myšlienky na to
od čoho som odišiel
ma oslepujú ďalekozraké oči
nepokojných áut
s ľudským mäsom v bruchu

teším sa
že som z pazúrov kurvy
unikol nepozorovane
ako moč do postele starca
a srdce ostalo celé

ešte pár radostných pokrikov
kým naskočí zelená
a križovatka ma strávi s ostatnými
aj bez kyseliny
v asfaltovom žalúdku

nech žijú všetky cesty domov