Keď vojaci nemôžu zaspať

Keď si deň nezlomil väz
ani na poludnie
tak už nemá zmysel
vstávať z postele

dokončím ho ležmo
nech sa podlaha nerehoce
z mojej ochoty žiť
aspoň naoko

no predsa

jednoduchým pohybom
natrasiem homeoffice
a opäť doň ponorím hlavu
ako do akvária
medzi myšlienkožravé ryby
so zvedavými očami


nemusim už ani na záchod

celý svet sa mi schoval
do skleneného pohára
vyškierajúceho sa
mojimi vlastnými zubami
no nemám strach

veď ani nevidím

stačím ešte uhladiť
neposlušnú bielosť vlasov
ktoré ešte nedezertovali
do okolia
alebo ich neuniesol vietor
keď občas vystrčím hlavu
z okna paneláku
aby som si pripomenul vagón
z ktorého som v uniforme mával
svojej milej
ešte keď čas neplieskal okolo seba
ostnatým drôtom

koža sa mi krčí
ako periny
v ktorých som uctieval fyzickú lásku
a mám chuť sa z nej vyzliecť
ako z večného pyžama

striasť zo seba tú bezvládnosť
a škvrny
a ešte aspoň raz si zapoľovať
z balkóna na ľudí

no som slepý

stokilové viečka už dávno ukryli
vodnaté zbytky očí
v ktorých plávajú spomienky
na rozkazy
ktoré som neplnil rád

vždy som mal vlastnú hlavu
keď šlo o zabíjanie

taký je život a smrť
vojaka z presvedčenia