Posledný

Zdravím! Vidíte ma, alebo ste slepí?
Keď tu na vás z diaľky mávam,
na tom istom mieste stále stávam
a nič.

Haló! Počujete ma?
Keď tu kričím na každého zvlášť,
už má nebaví stále na druhej koľaji stáť.
Láme mi srdce vidieť vás až tam,
chcem za dostať k vám.

Zdravím! Ako sa máte?
Keď neustále stojíte chrbtom otočený
a ja som od toho mávania úplne zničený.
Čakám na druhej strane
a pozerám ako každý vás starne.
Akoby čas stal len pre mňa.

Zdravím vás z druhej strany, už po stý raz,
medzi nami sa stále práši,
vy ste stále starší a starší,
pokým mne nespadol ani vlas.

Dúfam že ma aspoň niekto počuje,
je tu chladno ako na zasneženom poli,
akoby čas zamrzol, ale mňa nič nebolí.
Cítim sa byť hluchým a slepím,
dúfajúc že sa porozprávam s niekým.

Vy stále stojíte otočený chrbtom
a nepohnete ani prstom.
Nejako ste zostarli,
vaše hlavy a srdcia ochladli.

Ostal som posledný, z vás všetkých,
časom nedotknutý, v ročných obdobiach letných,
čakajúci na druhej strane
a z vás pomaly každý starne.

Zdravím! Už kričím posledný krát,
keďže tu ostal len jediný stáť.
Konečne sa začal otáčať
a snažil sa svoju tvár ukázať.

Zo slzami v očiach spadol na kolená,
jeho tvár časom poškodená,
pozerala na mňa z posledných síl a snažila sa niečo vysloviť,
no časom poškodený hlas jej to nechcel dovoliť.

„Zdravím!“ ozvalo sa, akoby som o tých slovách vždy snil.
Opýtal sa ako sa mám a potom sa stratil.
Tak už len do prázdna mávam a môj hlas znie po vetri,
rozmýšľam či som ostal poslední.