Kvapka v mori

Čo tisíce stôp píšu do prachu,
to vietor zaraz zotiera.
Jeden o druhom mlčíme v strachu,
že aj o nás si niekto slová otiera.

Človek zrodený pod holým nebom,
napájaný z potokov a mlák,
odchovaný suchým chlebom
a domovom mu je zmeškaný vlak.

Cez slzy moje oči uvideli,
keď som bol už celkom na dne,
špinu ciest, ktorú iba biela čiara delí.
Tu zrazu láska z výšin na mňa vzhliadne.

Preto pýtam sa seba,
či ma chráni anjel strážny,
či ma riadi niekto z neba,
či sa pritom smeje, alebo je vážny.

Všetko uzatvára sa,keď padnú viečka
vlasy priviažu ma k posteli.
Okolo je tma zhasla sviečka
a myšlienky do neznáma uleteli.