Lee

A boli časy, keď si sa nebála,
keď pomalšie utekal čas.
Keď všade bolo smutno aj veselo,
a svet bol plný krás.
A boli časy, keď si stála pri mne,
keď bojovali sme svoj boj.
Keď spolu padali aj vstávali sme,
a ďaleko bol od nás roj.
Keď proti stádu tiahla si,
spolu so mnou ďaleko a preč,
no teraz nemôžem ti ani napísať,
stačilo, povedala a stratila si reč.
A občas sa znova rozhodujem zomrieť
a nemá ma kto topiť vo vani.
A hoci každá inde a iná,
ostali sme spolu v tomto kúpaní.
A v lampách nerovných zmenil sa náš svet,
no ty už si ďaleko a človeka viac niet.
A ja len občas zablúdim do tých chvíľ,
vtedy keď sa náš život inak žil.
No netvrdím že zle, že dobre, že ako chceš.
Len že mi je občas smutno,
a to niekedy len ty pochopiť vieš.
Tak rada by som poslala sovu,
s novým nimbusom dvetisíc,
s kyticou kvetov a v nej jeden list.
Hoci neviem aké kvety máš rada
a teraz je už neskoro sa opýtať.
A macko Pú to mal vždy pochopiť,
no nestalo sa tak.
Ty nepotrebuješ a ja nesmiem sa vnucovať,
no so spomienkami je niekedy ťažké skoncovať
a hoci možno nie som priateľovo vhodný materiál,
chcieť ti len povedať, že mi chýbaš,
a ja tebe nie
a tohoto sa bál.
Rýmy už nechcú fungovať, snáď tak akoby mali,
a človek vo mne cíti sa tak bezradný a malý.
A rozmýšľa, že nestihli sme opiť sa niekde spolu,
že poznali sme, vedeli a padali sme dolu.
Možno len nie až na dno,
a to bol problém všetkého.
Ak je to koniec,
tak je to koniec krásneho.
A ešte jedno ďakujem,
za to všetko, kým si,
a hoci ma už nechceš vidieť,
tak ver, že si u mňa nikdy nevypadla z hry.