Ktosi mi dovolil

KTOSI mi dovolil bratať sa s duchovnom,urovnávať cesty v teréne nerovnom,
vytrhávať kúkoľ, žito viazať v snopy,aby plevel sfúkol, zobral zrna kopy,
aby som od novu viedol život k splnu, jeho plytkú bárku spustil s správnu vlnu,
aby som svetlo zrel kde nič nezrú mnohí, aby som piesňou znel, skladal z veršov slohy,
aby som počul hlas kde iní sú hluchí,v pokore, v slze rias chodil na posluchy,
aby som oral, sial zrno vyberané, v júlovom čase žal, odovzdával dane,
aby som k Slnku smel, dočiahnuť ho rukou, túžbou za ním sa chvel, utrápil sa mukou,
aby som odlietal preč zo sídla Zeme, znovu sa vracal späť a znova sial semä,
aby som blahozvesť Pravdy hlásal svetu, zatratil zloby lesť, vzdal dobru česť svätú,
aby som mohol piť z čistých žriedel spodných. Telo si nasýtil horkým chlebom biednych,
denne sa podíval KOMUSI do tváre, v pokání pokľakol, zdobil mu oltáre,
prijal Ho v hriešnosti úst, pookrial v námahe, zasvätil dlhý pôst pre srdce chorľavé,
aby som ...

KTOSI mi dovolil vstúpiť v jeho cestu,aby ma doviedla k určenému miestu,
v ruke podržať niť na krížnych rázcestiach, smerovku usmerniť, vykročiť, nemať strach.
Ľúbosť mi v srdce dal, smiech, radosť velikú, aby som blízko bol každému človeku,
aby som napájal smädných, hladných kŕmil, v obete služby telo, srdce drvil,
zaodel, obviazal telo raneného, dušu mu pohladil, vypil zo sĺz jeho,
aby som mu nádej vlial svoju sebaistú, v ňom v hĺbke pohľadal studňu od dna čistú,
spustil do nej okov, do široka načrel, načerpal z tých tokov, aby po nich lačnel,
otvoril mu dvere, ukázal Viery štít v úplnej dôvere. V nej môžeš šťastne žiť.

KTOSI mi dovolil vidieť očistec bohatstva a smilstva.
Uzučký chodníček čo vedie v prepadliská,
ukázal mi pýchu v samopašnom vzruchu, donaha odetú v obnaženom rúchu.
Ukázal mi závisť, ktorá seba trestá, cestu krivolakú, bludisko obžerstva,
nečistotu mysle čo v mystérium siaha,
nepotrebnosť cieľov, ktorých sa domáha,
hlupotu rozumu - Múdrosť sa v nej topí.

Na všetkom ľudskom dianí sú hlupoty stopy.

KTOSI mi dovolil, dôrazne prikázal, aby som Blahozvesť túto svetu hlásal:
Či jeden klas z tisícich sa viac vystiera?
Ruža trávu v koreni kríka vysmieva?
Jeden kvet ľalie sa skvie v belšom háve?
Nerovnakú báj hudie voda v búrlivom splave?
Malé rieky neústia do toku veľriek?
Veľrieky v oceán po celý dlhý vek?
Nedrží v závetrí veľký strom strom malý?
Do neho nech dujú vetry, sám sa im nastaví.

Každá kvapka dažďa čo padne pod nohy
rozdáva sa v službe dotknúť sa oblohy.
Všetkým rovnakú pieseň slávik zaspieva,
pre všetkých sa večerí i rozvidnieva.
Či slnko nesvieti rovnako na všetkých?
Pre jedného žiaria hviezdy z výšin nebeských?

Nebo žehná zem rosou v čase potreby,
aby každodenný chlieb mal každý na zemi.
Z darov neba každý vzal len svoj diel,
aby v spoločnom súžití každý dosiahol cieľ.
Do neba každý šepká ponosy všetky,
v smrti sa stretnú všetky pozemské dietky.
Keď nás život núti kvíliť útrpnú slohu,
všetci myseľ dvíhame k jednému Bohu.
Všetci!
Všetkým dal Boh spoznať seba.
Všetkým dal splniť úlohu.

Človek si vznik, zánik, rozum, srdce, vôľa...
Rozumom usmerňuj kde ťa vôľa volá.
Rozum, vôľu, chcenie prefiltruj cez srdce,
posvätené láskou, od dobra horúce.
Si svetlo sveta, zeme Soľ,
iskra ducha, tvoriteľ, čo vôľu Stvoriteľa slúcha.
Si oheň v popole, van vetra dokorán,
si vladár na zemi a Boha hospodár...
Si!

ON je Pán,
Pravda, Cesta, Život, Vedenie, Cieľ...
To ON ťa volá za poznaním
s pozemských hmiel.
ON je alfa, omega, všetkého príčina.
V Ňom sa všetko končí a všetko začína.
ON hýbe každým životom, ON je jeho dych,
pre neho nie je nikto prvý, nikto z posledných.
ON je múdrosť mysle, jej vzlet, túžba, skon.
ON je usmerňovateľ, všetko vo všetkom.

A Ty, človek nad človekom robíš rozdiely?
Sám Boh podľa zásluh žitia ľudstvo podelí.

Sám BOH sa podľa zásluh ľudstva
medzi ľudstvo rozdelí.


Anna Vodičková