Spiaci tulák

Hviezdny obrus je už prestretý.
Ležím na celte, unavená,
Vďačnosť v očiach upretých.

Nič nevyrovná sa
Pocitu tomu
Keď ležíš na zemi,
v tichu lesa,
v objatí stromov.

V nekonečnom tichu večera
Závisť sa vo mne ozvala.
Závisť ktorá závidí samej sebe
Že má možnosť ale ju neužije.
Že môže ale nechce.
Potláča túžby skryté
Pariac sa v zatuchnutom byte.

Lôžko z machu a papradia
Dávno už, len málo kto
Raz za čas si hľadá.

A kde sa podeli ich tulácke duše?
Či zabité sú?
či len zo spánku ich zobudiť treba?

Často snívals kráčajúc po ulici
Mysliac na veci neuveriteľné.
A keď ti čas už klopal na dvere
Pozval si ho dnu dôverne.

Šepkal ti, choď preč.
Od premárnenej chvíle uteč.
Svet otvára dvere, a ty čas máš
Prečo sa hneď do diaľ nevydáš?

Konečne.
Zobudil si sa.
Už zacítil si vôňu lesov
Hlas čo do neznáma ťa volá
Neoľutuješ ani chvíľu z času
V ktorom píše sa nová kapitola.