Utopený smútok

Smutné sám, ako telo bez duše,
Kráča v noci opustenec životom.
Čaká na lásku, ktorá príde z Venuše,
On z Marsu dopadol už pred rokom.

Skladá piesne, no nevie spievať,
Tvorí básne v jazykoch mnohých.
Nerozumie im, na slovách si lieta,
Slová slasti, čo vyliečili chorých...

V hlase sa nesie pokora a nádej,
Dúfa v ťažkej lásky skorý pád.
Či po jej veľkom páde bude kráter,
Alebo ho naozaj ma niekto rád...

Telo ako mesiac, no nie je mladík už,
Opitý smútkom, zeme prirodzená družica.
Smútok z večer opustil všetky fľašky už,
V mlake spadnutý je ako na jazere kačica.

Staršia pani zdvíha chlapca, ošetruje rany,
Chlapec sa zrazu cíti príliš dobre na pravdu.
Už vie,že nikdy nebude viac smutný ani hladný
Keď s hlavou pod vodou zjedol smrtke návnadu.