Je láska…

Je láska…

Je láska, ako vetra šum,
ako chytiť rýchlosť vetra !
Neprichádza mi na um
prázdna náruč chlad svetra.

Ako prikázať vetru: stoj!?
Hľa, vidno ho a ďalej vanie.
Uletí, ako včely roj
prelietavé je vetra milovanie.

O lásku držal závody.
Ten chlad! Cítim každým pórom
do lona matky prírody
hádže sa, milým príhovorom.

Ach! Ako tá láska oku lahodí!
Vietor so svojím nežným vzorom
na listoch stromov, sonet urodí
išiel som s ním, s pánom profesorom.

Prehovoril v žiali nečakanom
a hľadel k zlomenej ľalii,
bude písať pod gaštanom
o kolektívnej psychológii.