Rozpomienky

Rozpomienky

V tichu kujem rýmy
teraz biedny s nimi
na lôžku v pozdnej noci
bez nežnej pomoci
spájam oné city
do potrhaných nití.

I dumal, dumal som,
že nebudem viac poetom,
aby utíchli v srdci slová
na tebe ako blúzka nová,
skryla záblesk milý,
pre dážď, slzy sa nevmestili.

V nekonečnom lásky snení
vie iba blázon zaľúbený,
keď vravím, že ťa milujem
okamžite krátko len?
Ruka v ruke, v dlani dlaň
a šepotanie: rád ťa mám!

A chvíle míňali sa len
v očiach deň, na duši sen.
Kam vkročím, keď kráčam
kde plakať, keď už slzu máčam!
Zasa tu raz večer bol,
dvoch sŕdc, duše bôľ.

Len sme pozostavili snáď.
Vieme ešte spomínať!
Keď sme sa posadili na lavičku
líce priľnulo ku líčku.
A tak podobne. Moc a moc...
Na samý koniec: „Dobrú noc!“