Ó ...

Ó ...

Strom zelený, luna vychodiaca,
rieky, spievajúce splavy,
náruč ženy, keď padám od únavy
láska ľúbezná pri mne spiaca.

Krása Venuši v závaloch rozvalín,
uzol posledná stuha šatu
padajúci do tmy a do závratu,
mramor vrátený v lono hlín.

Stĺpy pochované, klenby zlámané
spomienky zaskočené vrhnuté do hrobu
popol rozviaty v rozbitú nádobu
dorezané prázdne dlane.

To všetko vo mne je, ako jadro v orechu
éterický sen, keď túži muž
krútňava chudobných múz
žijúca, nahá a bez hriechu.