Dosť

Dosť

Večer možnosti otvára
vína, sotva na dne pohára
po láske cítim hlad
skúšam šťastie, ako v raji had.

V modrej diaľke slnko zaspáva,
blúdim, ako v kompase ihla váhavá
čiernu oponu dvíham dlaňou
a ja striehnem stále za ňou.

Blúdim nocou, ako postrelené zviera
spánok veriť nechce, len sa vzpiera
smútok obklopil ma, ako bodľače
ranené srdce horko zaplače.

Padá zlatý hviezdny prach
mesiac si pláva v jazerách
opustená chvíľa, cúvajúci čas
bez slov, stratil hlas.

Mlčí aj háj, mlčia skaly
mračná dažďom zaplakali
ponad mestá, lúky, lesy
v pustom poli posteľ ustelie si.

Dážď padal, tichý a nemý
priložil som bosé nohy k mokrej zemi,
cítil som, ako sa hýbe, ako zápasí
mokrej tráve šliapol som na vlasy.

Z veže padá zvon, zvonia
zahnali sny, ktoré oči clonia
čo sa už môže stať
jedine kráľ dostane mat.

Z povinnosti, bez melanchólie
noc si čierne plátno šije
do jednej prázdnej nádoby
dáva hviezdne ozdoby.

Pozerám k výšinám za mračná
kedy spadne hviezda zázračná
zasvieti všetkým pre radosť,
stačí, už toho bolo Dosť!