Pomýlená

V dávnych dňoch,

medzi Prahou a Trenčínom,

žila žena, čo myšlienky niesla hlboké,

no ich cestu jak loďka bez vesla,

často krížila

a do tmy strácala svoje slová.

Jej oči žiarili plameňom múdrosti,

no srdce jej bolo zahalené v hmle zúfalstva,

túžila po láske, po pochopení v ťažkých časoch,

no vždy sa utápala v mori vlastných rozpakov.

 

Mýtusy a sny sa prepletali v jej duši,

ako rozvíjajúci sa kvet v neistom počasí,

snažila sa nájsť svoju cestu a zmysel,

ale často sa zmieta v temnotách vlastného zlozvyku.

Pomýlená žena v túžbe po hľadaní,

blúdila po cestách,

ktoré nikam nevedú,

no nie je na svete osud,

ktorý by bol zbytočný,

a keď si uvedomíme,

čo hľadáme,

môžeme nájsť cestu.

 

A tak pomýlená žena

pokračuje vo svojom putovaní,

s nadšením a úzkosťou,

radosťou a smútkom,

lebo v chybách a pochybách

objavila svoje vlastné ja,

a pochopila,

že v pomýlení nie sme sami,

sme ľudia.