Vzbura dvoch sŕdc

Vzbura dvoch sŕdc

Studený vietor šľahá po líci
divoko reve do uší,
okenicami zabúši,
lietam, ako papier po ulici.

Pred sebou ma nesie, kadiaľ duje,
ako strelec pritláča ma k stene
v tisne guľku v srdce opustené,
chvíľku tam, zaraz tu je.

Trpko ma berieš do dlane,
ako džbán dáš ústam piť
smäd sa nedá uhasiť,
smútok na dne ostane.

Zmes čiarok plnia riadky,
že má ma rada
so sladkým uštipnutím hada
život je krátky.

Oheň v bolesti páli hruď
v chorobe sa budem tešiť
milovať, potom zhrešiť
čo už, buď, ako buď.

Som, ako pero bez atramentu,
ako breh bez vody,
ako noha, bez pevnej pôdy,
ako spevák bez talentu.

Pre vlastnú potechu, cudzí chlad
pre tých, čo prosia všade,
pre tých, čo hynú v hlade
postavte prosím lásky sklad.