Zabudnutý

Zabudnutý

Sen prichádza, trochu neveriac,
tak blízko, blízko ma mal,
vôbec si ma nevšímal
z ľútosti trochu, zo zvyku viac.

Ach, dobre mi je, prekrásne ľahko.
Tichým, nebadaným krokom  vchádza
do srdca, vchádza, nič nenachádza
západ slnka ešte nikdy nehasol takto.

V rozpakoch je nad vlastným skutkom
niet bolesti tisíc rán
vďačnosťou otvorený dokorán
dotýka sa jemným na dušu smútkom.

Tak zostávam zas viac ovanutý,
odchádzajú sily, čo vo mne boli,
myslím na to, čo viac bolí
zabúdať, či byť zabudnutý?