Pútnik

Pútnik

Na starej veži bilo desať
pútnik kráča do nočnej tichosti
prešiel prázdne dvory, humná, mosty
mesiačik svieti do jazera začal klesať.

Ľudia spia už, ako v hrobe,
unavený robotami
tam sme i my
zlý duch túla sa v tejto dobe.

Boh vie kade človek blúdi
počuje zvuky tvorí čudné svety
robí na zem tajné výlety
a človek sa trúdi.

Moc to podivná ani lístie sa nehlo
telo kráča, ako mŕtva hmota,
len sa motá
žije a robí bez lásky jeho.

Tam sa prechádzaš samotný, jediný,
čelom tiahnu mrákavy,
pri vode čuší, len tak bez zábavy,
dumá, dumá pre krásne vidiny.

Sníva v tamtých lesoch utešených,
kde hýbe vetrík lístočkami,
nad vrchmi, lesami
načúva šum ich.

Človek cíti a myslí s prírodou
iba v jej krásach je živým,
bez jej krásy je mu život clivým
spojený s náhodou

a tak chodí rád peši
díva sa smutná duša jeho
krása útvaru jemného,
keď ho na svete nič už neteší.