Svetlo osudu

Svetlo osudu

Lampáša svetlo tmou sa mihá
predo mnou voňavá príroda
a z lampáša pútnika švihá,
tichá pohoda.

Nesiem sa verným krokom
do nekonečna, do diali
sprevádzaný potokom
kým blesky oblohu rozťali.

Šiel som, šiel odhalený,
čo všetko sa deje mi v hrudi,
ako v očistci napospas zanechaný
v neznáme osudy.

Kúzlo žitia smrteľníka
prachom času obsypaný
vo veštbách hlasu kuvika,
ako mračná roztrhaný.

Behom márnym zadychčaný
srdcom, ktoré spieva
pri krásnom svitaní
ozveny do duši mi odlieva!