Jar ma volá

Jar ma volá

Tak ma láka, tak ma vábi jar,
horou teplý vzduch prúdi
vánok pobozkal mi tvár
zohrial kostnaté údy.

Lúče slnka na okno, mi ďobú,
volajú ma: poď von!
Tak ma volal v dávnu dobu,
keď nebol v svete taký zhon.

Čerstvý vzduch, ten balzam v mojej hrudi,
ťažko môžem smutný byť.
Jar silu vo mne budí
náhlim sa, náhlim žiť.

Milá jar, opojná si, ako chľast;
z teba kypí radosť.
Prajem každému tú slasť,
nikdy jej nemám dosť.

Uletí deň, zas príde noc tmavá;
po tme vykročí ráno znovu.
Premena tá odjakživa sa stáva,
ale mladosť darmo čakám novú.

Kto zotrie chmúri z čela?
Vrásky tvári vyhladí,
jar do očí mi priletela
i, keď zrak smutno hľadí.

Och, lúče zlaté,
nádej, kde si bola.
Už, vraj „málo rokov žitia máte.“
Kukučka takto na nás volá.

Vábi ma jar žiť v nekonečnom kruhu;
zrak mi vlhne, pokoja mi nedaj.
Budím tú mladosti túhu,
príď zas o rok, prosím nemeškaj!