Ríša tmy

Ríša tmy

Na nekonečno modrom poli
slnko pomaly dokonáva
sadá za vrchy, hory
pláva si pláva.

Kde-tu veje chladný vánok
vtáčatá letia domov
hľadajú svoj spánok
v hlase zvonov.

Slnko, prosím nenáhli sa,
svieť nám dlho - svieť!
Naše srdce v kráse jasá
väčšej sily od teba niet.

Nenechaj nás, lebo zahynie kvet
oku zmiznú vrchy, háje.
V tme, ničoho niet
zmiznú krásy, zmiznú máje.

Čo nás teší, čo nás hreje
všetko zastrie závoj tmavý
ani tvár, čo sa smeje
nevidno, keď noc sa zjaví.

Ríša prázdna je noc tmavá,
večer otvára jej brány,
iba telo sladko spáva,
keď v noci loví vták dravý.