Sfinga a on

Láska v súmračnej chvíli
spočinie na brehu mora,
kde poetika kávových zŕn
rozpíja sa v riadkoch nekonečných.

Oslava jari v kvapke dažďa,
vekový rozdiel zmytý časom,
tancujú slová na jazyku vetra,
kde každý verš je krídlo nádeje.

Dvadsaťdva rokov sa míňa zábleskom,
ako piesok púšte pred očami sfingy,
čas sa krúti v prachu noci,
a bárd spieva o nekonečných cestách.

V očiach sfingy sa zrkadlí minulosť,
príbehy prepletené cez storočia,
bárd svojimi slovami maľuje svet,
indigo obloha v dyme jeho piesní.

Dvadsaťdva rokov, a každý okamih,
je zábleskom večnosti, prchavý a krehký,
ako slová bárda, ktoré unáša vietor,
a sfinga mlčky hľadí do tmy, do nás.