Keď narazím na zrkadlo v kaluži

Vždy, keď narazím na zrkadlo
v kaluži rozliatych snov,
rozmýšľam, ako by vyzeral môj život,
keby som s ním, alebo s ním,

možno s tebou.

Bola by som šťastnejšia?
Mali by sme malý byt
v lacnej štvrti Prahy,
alebo by sme išli k vám,
do Sudet, sadiť slnečnice,
rozprávať si príbehy, ktoré
sme počas rokov odlúčenia nestihli?

Alebo by som šla s ním
do Písku, čundrovať pri rieke,
snažiac sa zabudnúť
na tvoju veľkú ruku,
stratiť sa v jeho kučerách,
a na teba si viac nespomenúť.

A možno s tým vysokým,
vlasy by mi viali v jeho
staromódnom kabriolete,
žili by sme v modernom dome
na Vinohradoch,
na gramofóne by sa točili
naše osudové piesne,
lúdivé tóny by zaplnili
to prázdno, čo po tebe ostalo.

Alebo ten zvláštny,
ostali by sme doma
u jeho rodičov,
rýchla svadba, hypotéka,
vnútorný nepokoj,
ty ďaleko a ja nešťastná,
viac ako strávený,
by s ním život bol otrávený.

Je to všetko jedno,
ani jeden nemá to,
čo máš ty.
Zaklíčilo to vtedy,
keď si ma v noci,
počas dospeláckej prechádzky
dvoch dospelých ľudí,
niekde na lávke
v ľudoprázdnej Stromovke
ochraňoval pred žabami.
To, čo máme my,
sa len tak ľahko nestratí.