Ukojenie tôní

Ukojenie tôní

Posledný kvietok na rakev padá
plachta čierna pred očami hynie
zaniká, ako hmla v hrobovej hlbine
na voňavé drevo sadá.

Zvon plače, šum smreka, jaseňa,
tam pod jeho korunami,
zalieva žiaľom slzami,
telo v prach sa premieňa.

Už na rakev sypká zem sa sype
kam sa nešťastná, vybrala,
zem hosťa vľúdne prijala
za ním zavrie sa, pant zaškrípe.

Zem osudná, vylieči ti ranu,
aby sa drahšou ranou zacelila
jedna sa hojí, druhá sa otvorila,
tvoja zarastie, nám je ku zúfaniu.

Tvrdá je zem, tvrdšie sú na rakve uši,
izba tichá, vážna, neveselá.
„Mať naša drahá, kde si sa podela?“
Kvietok, čo ho slnka žiar vysuší.