Otcovi

hrdzavá zárubňa praská,

ako keď sa zlomí konár,

vtedy, keď sa to najmenej čaká.

Ostalo po tebe niečo,

čo už nie je v pohybe, 

čo sa už nedá vrátiť.

 

V prázdnom kresle tvoja

obľúbená mikina,

jej vrecká sú dnes ťažšie

ako to závažie, čo viselo

na našich srdciach celé tie roky.

Miestnosť sa plní prachom

a tvoja vôňa zmizla už minulý rok,

neostal ani drobný závan.

 

Šepkáš teraz už len obrysy slov,

nič čo by sa dalo uchopiť, uchovať,

zapísať a odniesť si so sebou 

na cestu životom,

ostal len ten známy bodavý pocit,

ktorý cítim niekde hlboko pod rebrami.

 

Počujem ťa niekde tam, na konci dvora,

kde si sa so mnou hrával s tieňmi stromov,

na ktorého plody mám po tebe alergiu,

tvoje ruky sa premenili na krídla,

tvoje nohy sú ľahké ako vánok,

hľadíš, no už neobjímeš. 

 

Len v spomienkach šuchoceš, 

starý film, ktorý sa prehráva dookola sám,

každé ráno je len ďalšou chvíľou

tvojho večného ticha.