Lux et solitudo

Tvoja neprítomnosť ma oslepuje,

ako belosť snehu na začiatku mája

so studenou nehou,

ktorá neprináleži jari

ani mne, 

nie bez teba.

 

Kdekoľvek idem, 

ty tam nejdeš so mnou,

nie fyzicky,

nosím si ťa v srdci

na schodoch, 

v tme chodníkov

volám ťa

si ozvena v mojej hlave.

 

Nie si nikdy ďaleko,

možno myslíš na mňa

v rúchu utkanom z lúčnych kvetov

nevieš na mňa zabudnúť

ako na slová básne,

ktoré si sa naučil 

na základnej škole

som pod tvojou kožou,

pod nechtami

v ryhách tvojich vrások,

niekde sa mihnem,

možno v snoch

na krídlach zvláštneho vtáka,

ktorý nikdy nepristane.

 

Keby som tak mohla byť

svetlom na tvojich viečkach,

prstami prechádzajúcimi 

po obrysoch tvojej mysle

cítiť ťa v zabudnutí.

Namiesto toho len sedím

v studenej triede

odetá v čiernej sukni,

čakajúc či niekedy prídeš...

 

V noci mi ani hviezdy nevedia povedať

či sa stretneme v mojich snoch

alebo som len tieňom 

v tvojich.