Z hlavnej

V staničnom bufete,

kde čas odkvapkáva

zo zahrdzavenej trubky,

sedím s pohárom prázdna

predo mnou v tvárach okoloidúcich

bliká nejasný odraz včerajška.

 

Všetky cesty sa krížia

niekde za obzorom

medzi vlakmi a lístkami,

ktoré si nikto nevyzdvihol.

Železné koľaje ticho hučia

príbehy, ktoré sa odtlačili

do pántov šedých snov.

 

Medzi vrstvami dymu

a potu robotníkov,

čo cestujú domov

niekde na východ

z otravných fušiek,

hľadám tieň,

ktorý si tu nechal

spolu s krúžkom od kávy

na zažltnutých novinách.

 

Tvoj hlas stále plynie

ako pero na pokrčenej strane

v starom koženom notese,

presne na tej,

ktorú nedokážem vytrhnúť.

 

 

Nad mestom visí nehybná obloha,

je ružovkastá a

v jej mäkkých záhyboch

sa stratili všetky vety,

slová vyprázdnili formu

a vyparili sa do neznáma.

 

A tak čakám,

bez hodiniek

a bez cieľa

dumanie prerušuje

hlas pani, ktorá vrelo

oznamuje ďalšie meškanie

medzištátneho expresu,

trpezlivosť ruže prináša,

a tak ďalej čakám,

či sa tvoje kroky nezjavia

medzi tými zvukmi,

čo vždy prichádzajú,

keď už nikto nehovorí.