Zlomené letokruhy

V tvojich rukách sa láme ticho,

ako keď je po daždi

a každý kút vonia novou zemou,

už neviem, ako ťa nájsť,

vždy si bol niekde v medzipriestore,

kam sa chodí len po kúskoch, opatrne.

 

Oddeľujem prach od dotyku,

číry sen od reality,

prestrihneš strunu

a tóny sa rozpadnú

na peľové slzy

pod konármi vŕby

 

mizneš vo mne pomaly

ako noc v nespavosti

v pokoji rozliatom po stene

dlhé tiene pulzujú

vlnami tvojho dychu.

 

Rozbité zrkadlo

črepy vrhajú svetlo,

ktoré nedrží pohromade

a visí niekde vo vzduchoprázdne.

 

Pozbieraš ma

ako písmená z roztrhnutej knihy,

nikdy nebude celá,

nedopísaný príbeh.

 

A predsa sa v tejto

neúplnosti

dotýkaš špičkami prstov

večnosti.