Čardáš samoty

V izbe visí ticho

ako starý záves na okne

čo nevládze zadržať vietor

 

z ulice zaváňajú

lúdivé tóny čardáša

tóny huslí neisté, no ostré

ako krok na popraskanom chodníku.

 

Lampy svietia,

len aby ospravedlnili tmu

svetlo sa šíri nesmelo

rozplýva sa na dlažbe

v teplých slzách 

 

sedím

a stolička vrzgotom

zapĺňa moju samotu

neúplnou pesníčkou

chýba jej refrén

 

hľadím do večera

a ticho ma oblieka

šepká mi slová,

ktorým nerozumiem

ako reči

starých maďarských huslí

 

samota sa valčíkom mení na čardáš

zrýchľuje môj dych

až na koniec notácie

neostane už nič

len pokoj

a noc.