Cukrbič

Vietor zrkadlí more

a more nebo

v mojej dlani sa chveje prísľub

žiari ako drahokam,

no len čo ho medzi prsty uchopím

stane sa prachom.

 

V diaľke vidím mesto

jeho veže sa dvíhajú k oblakom,

svetlá tancujú ako plamene,

no keď sa priblížim

z obzoru sa stratí

a víta ma iba púšť,

púšť bez stopy života

suchá a vyprahlá

ako moja duša.

 

Predstavy sú vrtkavé mosty,

na ktorých lano hnije

priamo pod rukami

farebné vitráže naivných predstav

sa lámu na ostré svetlo,

ktoré ničí mi zrak.

 

Chcela som vidieť raj

cítiť aspoň letmý dotyk zázraku,

ale miesto toho som opäť našla

len hmlisté tiene toho,

v čo si vždy dúfam.

 

A predsa –

kto by sa vzdal snívania,

kto by zaprel fatamorgánu

vždy je lepšie ísť za lúčom,

hoc dovedie len na okraj

strmého útesu

 

pretože klamstvo predstáv

je niekedy sladšie

ako pravda bez nich.