16.12 /4

Sviečky ticho praskajú

v závane tvojho dychu,

ako jazvy,

ktoré ešte nevyslovili pravdu.

 

Narodeniny. Dar na zúfalý smiech.

A ja ti prajem všetko.

Všetko –

čo by si si inak neprial,

čo by si inak nechcel vidieť,

čo mi vnútrom preniká,

keď sa obraciaš chrbtom.

 

Tvoje ruky,

kedy boli naposledy moje?

Chladné a cudzie, už nepočítaš.

Počítaš len roky, úspechy, followerov na instagrame

a úspešné zápichy so Slovákmi.

Ja počítam slová, ktoré si nepovedal,

a miesta, kde ťa ešte cítim.

 

Bola som tvoja,

a žiaľ, aj keď si to nepriznám,

ešte stále som 

ale ty si ma rozhádzal

ako drobné po ulici.

Mince sa kotúľali a mizli v kanáloch,

no ja ich stále zbieram,

držím ich v dlani,

ako by mohli zaplatiť vrátenie času.

Prial by si si vedieť,

že moje ticho je plné tvojho mena.

Prial by si si chápať,

že praskliny, čo si zanechal,

nezalepil ani vietor, ani dážď,

len moje ruky, drsné a krehké zároveň.

A predsa ti dnes

skladám túto báseň,

ako dieťa skladá papierovú loď.

Zasúvam ju do prúdu slov,

v nádeji, že dopláva k tebe.

Možno ju necháš uviaznuť na brehu,

možno ju roztrhá prúd tvojho nezáujmu.

 

možno v dobrej konštelácii si ju zoberieš

a zas sa s ňou nachvíľu pohráš...

opäť tu niekomu píšem k narodeninám,

no dávno mi nikto nevytrhol takto srdce

prečo?

prečo si to urobil?

kde si nabral odvahu?

prečo mne?

 

Ale stále…

všetko to je tu.

Ako ja.

V tvojom tieni.

Pod tvojimi hviezdami,

ktoré osvetľujú noc,

čo si ma v nej stratil.

 

Šťastné narodeniny.

Aj keď sa viac nevraciaš v takej forme,

v akej som ťa mala najradšej.

Nech si šťastný, tak trochu za mňa,

aby som mohla byť v tvojom smútku.