Ľaňka

Nehovor mi dievčatko,

keď sa tvoja dlaň už nehrá s mojou,

keď svetlo vo mne nechávaš vyhasínať

a slová sa topia v prázdnej temnote.

 

Nevolaj ma dievčatkom

keď som prešla prahom,

kde čas spomaľuje dych,

keď zázraky v mojich očiach

už nemajú odtiene tvojho obraz,

len šepot vetra v našich snoch.

 

Nie som tvoje dievčatko,

keď vo mne vyrastajú stromy,

čo nesú meno každej chvíle,

ktoré nezalievala melódia tvojho hlasu,

keď neviem už,

či je to tieň mojej túžby

či len tvoje telo.

 

Nemôžeš ma volať dievčatko,

keď v mojich ústach ticho

spieva len tú tvoju pieseň

a ty,

ktorý si kedykoľvek len tak prišiel,

odchádzaš a zanechávaš

len kalné ozveny prázdnych slov.