Vidím ťa –
inovať na skle
tvár, ktorá nepatrí
dnešku
len túlavým siluetám
ruky máš plné nôt
rozdrobenej melódie,
ktorá praská ako ľad
pod starými nohami zimy.
Čo ak neexistuje svetlo
iba nádej,
že za ťažkými závesmi
tejto izby
existuje niečo viac
ako tieň?
Skúsme hádzať kamienky,
nie do vody,
ale do času.
Možno sa trafiť dá.
Možno práve tam,
medzi odleskami spomienok
nájdeme neznámu abecedu.
A budeme ňou písať
bez pravidiel
ako keby na skle
ruka iba hladkala mráz
a vznikali mapy,
ktoré nepotrebujú cesty
so začiatkom
a koncom.
ST, Pettie. Jak tohle dokážeš?
Je to úžasné dílo.
Jako by si rozhodila pár kamínků, jen tak... a trefilas jimi - ale co?
Říká se, že "kdyby" jsou chyby... já si díky tvým řádkům uvědomila, že každé kdyby - dává možnosti... najít světlo, neznámou abecedu, co láká...
Děkuju ti za nový obzor*
16.01.2025 20:48:43 | cappuccinogirl
Krásně to se mnou zarezonovalo, křehká poetika v obrazech života. Děkuju za to.
16.01.2025 11:58:46 | Martin Kredba