Rozlúčka

 

 

 

 

                      ROZLÚČKA 

 

 

 Rozhodnutie dozrelo 

 vo vyspelom človeku, 

 svetlo sveta uzrelo 

 nezáležiac od veku.

 

 Prevládol už pocit jasný, 

 do sveta sa treba brať, 

 uskutočniť svoj sen vlastný, 

 svetaznalcom chce sa stať.

 

 Mať však v kúte narieka 

 plná strachu, úzkosti, 

 temné sily urieka 

 predvídajúc mrzkosti.

 

 Odhovára svojho syna, 

 padne aj na kolená, 

 nezná, koho je to vina, 

 odchod smútok znamená.

 

 Plánovaná rozlúčka 

 pred cestou do cudziny, 

 more bozkov na líčka 

 celej drahej rodiny.

 

 Upečené koláče 

 kladie rovno do vaku, 

 mať už viacej neplače 

 cestou tristnou ku vlaku.

 

 Ešte zopár múdrych rád 

 riekne svojmu chlapcovi, 

 opakuje tisíc krát,

 by písal matke, otcovi.

 

 Povie slová posledné 

 pred nástupom do vlaku, 

 ďalšie kroky následné 

 črtajú sa v oblaku.

 

 Junák ešte z okna kýva, 

 slová vďaky šepoce, 

 mať sa naňho smutne díva, 

 kým vlak do diaľav rachoce.

 

 Užialená kráča domov, 

 zahľbená premýšľa, 

 nevníma svet, krásu stromov, 

 navštíviť ho zamýšľa.

 

 Každé ráno na list čaká, 

 plná túžby, nádeje, 

 neistota chúďa ľaká, 

 či dačo zlé sa nedeje.

 

 V jedno ráno slnečné 

 nesie poštár novinu, 

 pozdravenie srdečné 

 od syna pre rodinu.