Labyrint

Labyrint

Dámy a páni, dovoľte mi vstúpiť,
z hĺbky mojej sa prihovoriť,
nie z pódia, svetiel a slávy,
ale zo srdce, kde láska čas trávi.

Malá izba, len ilúzia spásy
štyri steny, málo krásy.
Veľký žalár, vravíte? Až príliš presné!
Svet vzdialený, sny tak neprístupné.

Cítim chlad, čo preniká až do kosti,
izolovaný, stratený v nekonečnej zlosti.
Nie som v putách, zviazaný,
do žalára, hlboko vsadený.

Myšlienky väznia, sny sú len prach,
realita krutá, nechce ma nechať tak.
Malá izba, žalár rozmerný,
v nej väzeň sedí, duševne zlomený.
Myšlienky väznia, sny sú len prach,

náhrobné kamene,
vlečie minúty unavené,
bolesť ma pravidelne krmí
sú ozvenou svedectva, keď nebo hrmí.

Skúšam hľadám v slová pre útechu,
zdajú sa mi prázdne, bez úspechu.
Kľúč k slobode je ukrytý niekde v hlave,
hlboko, v komnate tmavej mrákave.

Malá izba, žalár rozmerný,
V nej väzeň sedí, duševne zlomený.
Tvár bledá, vrásky hlboko vryté,
sú mapou utrpenia, príbehy zabudnuté.

Duša zlomená, jak krídlo vtáka zraneného,
steny chladné, bez záujmu nemého,
túži po priestoroch rozľahlých,
vracajú ozvenu krik snov zašlých.

Slzy síce tečú, ale aj oplachujú rany,
zanechávajú priestor pre nové plány.
Musím zdvihnúť hlavu, otriasť sa z tohto sna,
pretože život pokračuje a čaká na mňa.