Tichá nádej

Tichá nádej

Sedím tu, káva pomaly chladne,
v hlave kolotoč, ktorý nikdy neusadne.
Myšlienky skáču, ako splašené kone,
bez uzdy, bez smeru, v prudkom zhone.

V labyrinte dní, kde tiene sa skrývajú,
ilúzia s nádejou v jedno splývajú,
duša blúdi, v spleti ciest sa stráca,
hľadá pokoj pre srdce, ktoré krváca.

Šepocú dávne, stratené melódie,
jak vzdychy z hlbín času plné irónie,
akordy do prázdna padajú,
každým tónom, okovy pribúdajú.

Ó, láska, ty tajomná a vznešená sila,
čo v človeka plameň si roznietila,
jak svetlo v temnote, jak hviezda na oblohe,
ukazuješ smer, keď život nie je v pohode.

Myšlienka, len plachý motýľ v tieni,
vznáša ma k nebu, zbavuje utrpení,
v hĺbke srdca, skrútená a skrytá,
možno tvoj pohľad, ku mne raz zavíta.

Labyrint dní sa pred nami rozprestiera,
cesta nie vždy priama - otvorená,
prekážky a skúšky osud nám stavia,
vernosť a viera, to je naša zbraň pravá.

Často sa zdá, že nádej sa stráca,
že ilúzie sú silnejšie, ako pravda žiariaca,
že duša je zlomená, bolesťou zranená,
a pokoj je len spomienka bez mena.

Hĺbke srdca, tam niekde jasne,
horí iskra, ktorá nikdy nezhasne,
raz sa stretneme, v tom labyrinte dní,
keď ilúzie pominú a osud sa naplní.