Melódia ticha

Melódia ticha

Usádza sa spomienka na fotkách starých,
zahalená v závoji nocí bez tváre,
okolo mňa, len echo snov dávnych,
v srdci, ozvena, na teba myslí práve.

Mesto spí, ukryté pod plášťom tmy,
jeho tep dnes ustal v záchvatoch únavy,
len so vzdialenými hviezdami, chladnými
zriedkavé okolnosti hviezdnej sústavy.

Osud nám neprial v tichu hviezd,
tváre milované, zmizli v tme večnosti,
čas krehký, vzácny, bez ciest,
spomienky ako črepy, zrkadla minulosti.

Tváre milované, padli do prázdnoty bezodnej,
osud, krutý, prečo si pri mne nestál!
Zmizol i smiech v ozvene poslednej.
Plameň šťastia, z oltára bezmocnosti niekto vzal.

Čo teraz zostáva iba tichý žiaľ,
a spomienky, ktoré nik nevráti!
Prísaha mlčania, pohľad upretý v diaľ,
stopa lásky, čo už neplatí.

Nech táto báseň je requiem pre lásku stratenú,
a svedectvom bolesti, čo v srdci mi horí,
pre túžbu nesplnenú, a vieru zradenú,
pre tvár milovanú, čo v spomienkach sa tvorí.

Hudba a spev AI