Môj domov

Pomaly kráčam po tichučký vŕzgajúcom snehu.

Je noc, taká tmava a chladna ako keby ráno nemalo nikdy nastať.

Keď prechádzam okolo posledného domu v dedine a moju cestu osvetľuje posledný lúč z neďalekej lampy .

Tak sa neotočím , ale prekročím hranicu medzi tmou a temnotou , svieti mesiac a jeho lúče prenikajúce cez vrcholky stromov mi osvetľujú úzky chodník, ktorý sa tiahne cez les.

Stále kráčam po snehu ďalej , do najtemnejšej a zároveň najkrajšej časti lesa.

Tam po dlhej dobe nachádzam stratený pokoj v duši a sadám si na blízky peň.

Zhlboka sa nadýchnem a počúvam zvuky nočného lesa a pomyslím si konečne som doma.

Je mi zima, ale to nevadí, pretože ma zahreje myšlienka , že som našiel svoju stratenú vilu, ktorá ma opustila už veľmi dávno .

Znova sa zhlboka nadýchnem a postavím sa a vyberiem sa smerom cez úzky chodník von z lesa

Ako sa blížim k hranici medzi temnotou a tmou, tak sa otočím , pozrem a vidím laň.

Toto je môj domov.

Po líci sa mi skotúľa slza, koľko takýchto nádherných stvorení polozilo svoj život aby som ja mohol žít vtom fádnom betónovom lese .