Nerieši

Na hornom konci Vlkolínca
studnička bola
už nie je, čaká svojho princa
jej víla, volá

na ľudí tichým hláskom z trávy
nik ju nečuje
márne ukláňa sa im, zdraví
každého, už je

vysilená, chce sa jej plakať
nôžkami dupe
do prachu, priesak tam vylákať
nech sa vykúpe

zaprášená, k jej sivým krídlam
priľne len rosa
tak blízko byť k ľudským obydliam
radiť jej - kroť sa

prišiel princ náhle na štvorkolke
bozk by jej prospel..
víly odvtedy, čo bol v škôlke
nerieši.. dospel