Jeseň u nás

Mám rád jeseň. To obdobie,
keď náhlivo všetko dozrie.
Dozrela zem, čas dozrieva,
a leto, hoci sa mu vzpiera,
v sebe mlčky odumiera.
Pochová sa v hliny
prvej oráčiny.

Mám rád hry babieho leta,
i vietor keď pozametá
šuchotavé stromov listy,
smeje sa i plače v tŕsti,
hrá sa s riekou, vodou žblnká,
okúpe sa v lúčoch slnka.

Mám rád zem. V podjeseň
je široko roztvorená,
ako roztúžená žena,
keď v láske padne na kolená.
Čaká semä odovzdane,
pohladenie ľudskej dlane.
city lásky neskonalé.

Mám rád zem. Jej sladké chvenie,
ranný opar čo sa stelie
nad jej oplodneným lonom,
nad jej žitím, nad jej skonom,
nad jej rozčerenou brázdou,
nad jej zmarom, nad jej krásnom.

Mám rád jeseň. Jej rána hmlisté,
koruny stromov bezlisté
i jej mnohorakú pieseň,
ťarchu plodov, clivú tieseň.
Mám rád jej šepot i hymnu tklivú,
nostalgiu zádumčivú.

Mám jeseň rád. Jej snivé večery,
keď tma skorej noci sa tisne do dverí,
prísľuby adventa, dlhý spánok detí,
keď im do bielych snov vianočný čas vletí,
dary od Ježiška, dar od Mikuláša,
ktorý dobrým ľuďom seba v dar prináša.

Mám rád jeseň.
Jej hovor, prísľuby, sny, dary...
I keď nie vábna v tvári
s nízkou sivou oblohou,
s blatom, smetím pod nohou,
s poľom bežiacim do ďaleka
ako rozvodnená rieka,
s čiernymi vranami v brázde,
s lesom, čo sa stráca v prázdne,
s blikotom sviec v spánok mŕtvych,
s vôňami chryzantém mĺkvych
dýchajúcich v šero kraja.
Jeseň je nádejou Mája.

Mám rád jeseň. Mám rád zem,
šťastný, že s nimi žiť smiem.