Vtáča

 

 

 

                         VTÁČA 

 

 

 Sotva uzrie svetlo sveta,

 rozhliadne sa po okolí,

 zbytočná je každá veta,

 hlad ho o pár minút skolí.

 

 Leť ty, mamo, za potravou,

 dačo by on veru zjedol, 

 život s hladom otravou,

 z čakania už celý zbledol.

 

 Keď sa naje dosýta, 

 na pár hodín pekne schrupne, 

 čas tak rýchlo odsýpa,

 po prebudení nôžkou dupne.

 

 Mama krídlom privinie 

 i zobákom poláska,

 kto je tomu na vine, 

 keď líška zblízka zamľaská ?

 

 Zle je, veru, nedobre, 

 čože robiť, húta mama,

 s líškou ťažko zadobre,

 chrániť mláďa musí sama.

 

 Schmatne mláďa do zobáka,

 z hniezda radšej odlieta,

 ďobne líšku do ňufáka,

 buď, potvora, prekliata.

 

 Od strachu sa mláďa trasie,

 nástrah je však plný les,

 o chvíľu ho zase strasie,

 kdesi v diaľke breše pes.

 

 Mamička však upokojí,

 mláďa vlastné ochráni,

 obavy nechá na pokoji,

 od votrelcov uchráni.

 

 Vtáča rýchlo dospieva,

 mať ho dnes už lietať učí,

 štebotom mu zaspieva,

 až mu v ušku z tónov hučí.

 

 Keď sa lietať naučí,

 nasleduje ďalšia lekcia,

 múdrosťou ho poučí,

 potom príde hlavná sekcia.

 

 Ako nájsť si obživu

 učí mama príkladom,

 bys mohlo ostať naživu,

 to prežitia je základom.

 

 Už to všetko vtáča vie,

 z domova dnes odlieta,

 no mama tíško vraví nie,

 pustiť mláďa odmieta.

 

 Nič sa nedá, mamo, robiť,

 už som veľký vyrástol,

 sám sa musím svetom boriť,

 hoc k srdcu som ti prirástol.